Aktualizováno – Rozhovor s Valterem Sohlerem, slovenským mapařem, závodníkem i předsedou oddílu OB v Ružomberoku, jsme natočili již před dvěma měsíci. Protože byl však velmi dlouhý, rozhodli jsme se ho zveřejnit až během vánočních svátků, kdy je snad i více času. A rozhodně stojí za přečtení. Místy vás možná bude až mrazit. Valter popisuje situaci v OB na Slovensku, jak se dostal k mapování, ale také zve všechny české závodníky na prázdninové závody Tatry orienteering, které se uskuteční 6.-9. července 2017. A protože je to slovenský rozhovor, nechali jsme odpovědi i ve slovenštině. Rozhovor vyvolal řadu různých reakcí, jednu takovou zveřejňujeme na konci článku.

V kolika letech jsi začal dělat orieňťák a kdy ses rozhodl mapovat a posléze živit mapováním?

S orienťákom som začal keď som mal približne 11 rokov. Prvú mapu som urobil ešte ako chlapec. Bola to taká mapka pre vlastné potreby na tréning. Ale vážnejšiemu mapovaniu som sa začal venovať v čase keď sme znova oživovali klub, ktorý síce papierovo fungoval, ale bol mŕtvy. Bolo treba začať tvoriť nové mapy,  podávať projekty, bolo to pred asi 10 rokmi. Prakticky sme nemali nič iba veľmi staré mapy, pár veľmi starých kontrol a zopár starých buzol. Bol nedostatok kvalitných mapárov na Slovensku, ale aj nedostatok prostriedkov, tak ma to prinútilo začať mapovať. Pre iných som začal mapovať keď som žil v Anglicku. V Anglicku som sa vrátil k orienťáku, keďže som mal prestávku kedy som sa orienťáku niekoľko rokov nevenoval. Zapáčili sa mi tam terény, bolo tam veľa klubov, veľa máp a príležitostí chodiť na preteky a tréningy. Investoval som do kvalitného vybavenia, kúpil som si napríklad špeciálny profesionálny diaľkomer TruPulse 360B ktorý výkonom nemal konkurenciu.

Valter Sohler při mapování prostoru pro SAXBO 2015. Foto: archiv Valtera Sohlera

Ty jsi možná díky tomu přeběhl svojí dobu. Dnes hodně mapařů přechází z klasické (tzv. deskové) metody mapování na digitální (na mobilu, tabletu atp.). Ty ale již dlouho dobu děláš na tablet. Co všechno při mapování používáš a jak jsi s tím spokojen?  

 S digitálnym mapovaním na tablet som začal ako prvý na Slovensku pred viac ako 4 rokmi. Dlho som váhal a rozhodoval som sa medzi rôznymi systémami. Skúšal som aj švédský mapovací systém, ale nebol tam  naprogramovaný náš súradnicový systém S-JTS Krovak. Nakoniec som sa dostal k profesionálnemu odolnému tabletu s Windowsom  Trimble Yuma. Páči sa mi najmä jeho odolnosť, to že mám voľné ruky na lezenie do strmých svahov, či predieranie sa hustníkom, ale výhodou je aj rezistentný dotykový displej.  Môžem s ním aj padnúť na zem či  mapovať za dažďa či sneženia alebo v mínusových teplotách.  To je hlavná výhoda oproti klasickému spôsobu. Má to aj svoje nevýhody. Systém nie je dokonalí, má to svoje muchy, niečo by bolo potrebné prispôsobiť na naše mapárske potreby. Ale to je na celý nový článok a výhodách a nevýhodách digitálneho mapovania.
Už som si zvykol a využívam výhody ktoré to má. Nevýhody má aj samotný OCAD ktorý sa nevyvíja dostatočne rýchlo k potrebám mapovania s tabletom. Okrem toho používam s tabletom aj GPS.  Niekedy mám až 3 rôzne GPS systémy. Takže si môžem porovnať výsledky. Vyskúšal som viacero GPS prijímačov a rozhodol som sa pre ten čo mal najlepšie výsledky. Na mojich najnovších mapách v Tatrách bez GPS by bol mapár stratený. Veľmi by tu nepomohli žiadne “dokonalé” podklady. Pri mapovaní by mu nepomohol ani kvalitný laserskenový podklad keďže je terén rovinatý, alebo zo zložitou vegetáciou ktorá sa na takýchto podkladoch dobre nezobrazuje. Diaľkomer používam teraz menej ako kedysi, na druhej strane viac teraz chodím. Diaľkomer používam najmä pri zlých podkladoch keď treba merať napríklad prevýšenie či vrstevnice. Výhodné to je keď mapujem na kopci nad morom a chcem vedieť výšku od hladiny mora. Zameriam diaľkomer k hladine mora a zistím presné prevýšenie. Pri zahraničných mapovačkách používam aj laserskenové podklady, ktoré sú dostupné v niektorých krajinách a veľmi uľahčujú prácu. Niekedy používam aj barometrický výškomer pri meraní vrstevníc najmä tu na Slovensku.

Jsi předsedou klubu v Ružomberku. Jaká je tady situace v OB? Vznikají tu nové mapy, daří se vychovávat nové členy oddílu?

Situácia čo sa týka rozvoja klubu napriek veľkej iniciatíve z našej strany nie je dobrá.  Starí členovia brali členstvo ako zotrvačnosť, ale bez väčšej iniciatívy a chuti na zmenu, aby sme ako klub viac žily a rozvíjali sa. Ak chce niečo niekto spraviť treba vynaložiť obrovské úsilie a to sa mnohým nechce. Väčšinou keď prišli nový členovia do klubu, tak čakali že sa o nich postará a že sa im budeme venovať, ale oni pre klub nemali záujem urobiť nič, prípadne si neuvedomili, že to robíme na dobrovoľníckej báze a že nás to stojí vlastné prostriedky. Alebo čakali že budú mať starostlivosť ako pri iných športoch, kde je väčšia podpora od mesta, sponzorov či členov a pod. Nemôžme sa starať o všetko, roboty je strašne veľa a úlohy treba prerozdeľovať. Alebo keď prídu malé deti, staršie je už ťažšie podchytiť. Tak ich pomoc nebude taká,  ako by sme potrebovali od podstatne starších a skúsených, naopak im sa treba venovať.  Aby sa niečo vybavilo, či vyšiel nejaký projekt, tak to stojí obrovské úsilie a ostatní to nedocenia. Dokonca sa stalo že nám odišli ľudia z klubu lebo niekomu vadilo, že robíme projekty a že vieme získať nejaké prostriedky. Z toho projektu sa prostriedky použili napríklad na zakúpenie pomôcok a pod. Ale nevideli na druhej strane že tie projekty sú na dobrovoľníckej báze a práca na nich je bezplatná. Mysleli si že sa na týchto projektoch obohacujeme. To je postoj väčšiny Slovákov, ktorý nikdy nič nerobili, nevedia ako to chodí v projektoch pre občianske združenia a len mali veľké očí. Klubové aktivity sme robili na dobrovoľníckej báze, investovali sme mnoho vlastných prostriedkov do rozvoja klubu, mnoho máp vzniklo aj bezplatne pre klub. Dokonca som robil bezplatne mapy aj pre iné kluby v zahraničí. Mapovanie nerobím len pre peniaze. Práca ma veľmi baví a ak treba, tak som rád pomohol aj bezplatne. Máme aj svoj rodinný život a preto sme museli prerušiť tréning detí, ktorý sme robili. Možno s nim opäť začneme ak sa nájde niekto kto by mal záujem,  alebo ak nám podrastú vlastné deti. Aby to lepšie fungovalo u nás potrebovali by sme viac aktívnych a skúsených ľudí ktorý by radi pomohli, ale aj väčšie prostriedky. Čo sa týka máp pre klub a technického zabezpečenia.  V tom sme boli úspešný za posledné roky sme vyprodukovali viacero máp. Z projektov a zo štartovného sme zakúpili množstvo pomôcok. Celkovo keď rokujeme s partnermi veľkú nevýhodu má, že tento šport je marketingovo málo zaujímavý a že sa mu venuje málo ľudí na Slovensku, takže nečakáme nejakú veľkú podporu od sponzorov ani do budúcna.

Na tréninku. Foto: archiv Valtera Sohlera

Co děláte pro rozšíření OB mezi “normální lid”?

Pre získanie nových členov sme robili veľa. Robili sme veľa propagačných “pretekov”  pre verejnosť. V minulosti sme organizovali aj veľké preteky pre deti Liptovských škôl kde prišlo vyše dvesto detí pri príležitosti dňa detí. Urobili sme aj projekt permanentných tratí v atraktívnej časti  Vlkolínca (více zde).

Návštevníci majú možnosť vyskúšať bezplatne orienťák. Keď sme organizovali tábor v minulosti pre deti, taktiež bol súčasťou aj orientačný beh.  Okrem toho občas robíme aj akcie pre dospelých,  kde sa snažíme zapojiť tento šport do rozličných voľno časových teambuildingových aktivít. Pracovali sme aj na jednom medzinárodnom projekte s Poľským zväzom orientačných športov.  Chceli sme zaviesť aj spoluprácu s katedrou geografie našej univerzity v našom meste.  No bolo nám povedané že zamestnanci sa mimo svojej práce nechcú zúčastňovať ďalších aktivít, že nemajú na to čas.

Snažili sme sa spopularizovať orienťák aj medzi skautmi. Robil sme pre nich cvičné preteky. No prilákať ich aby sa mu venovali samostatne bez našej aktívnej pomoci nedokážeme a nemôžme stále investovať na vlastný čas a prostriedky do orienťáku pre iných,  ktorí nakoniec aj tak uprednostnia iné aktivity, ktoré sú lepšie financované.

Kdybys tedy měl zhodnotit, jaká je situace obecně ve slovenském OB, jak bys ji popsal? Ať už podpora ze strany státu či dostatečný počet nadšených lidí, kteří ve volném čase se věnují OB?

Podpora je veľmi slabá. Či je to od mesta, od zväzu, alebo aj od súkromníkov (sponzorov). Zväz nás nepodporí ani personálne, ani materiálne ani finančne. Členovia vo zväze sa snažia podporiť svoje kluby a svojich pretekárov či  svoje aktivity.  Už neprespieva zväz ani na nové mapy ako to bolo v minulosti.  Alebo lepšie povedané nám neprispel. Neviem ako to je v iných kluboch či im prispeli.  Keď nám niečo prispeje mesto, tak mám pocit že je toľko administratívy okolo toho, že to ani nestojí za to.  U nás na Slovensku je veľká korupcia či je to o dotáciách, euro projektoch  alebo pri získaní podpory.  Kto je bohatý a má veľké zisky ten ťa zas nepodporí. Kto rozhoduje o niečom (napríklad dotáciách) vždy má nejakého kamaráta čo mu niečo dohodí a tak to väčšinou je. Ak sa nám podarilo vybaviť cez nejaký projekt nejaké prostriedky, tak to bolo vždy mimo podpory z nášho prostredia a okolia. Peniaze sa prelievajú na Slovensku nesprávnym spôsobom a nesprávnym smerom.  To je príčina prečo tu veľa vecí nefunguje tak ako by malo. V minulosti (pred pár rokmi) som rokoval napríklad s jednou oblastnou organizáciou cestovného ruchu. Najprv boli nadšení a chceli podporiť preteky, nakoniec z toho nebolo nič a to som projekt predstavoval pred všetkými členmi združenia. Nemusím vysvetľovať prečo to nakoniec nevyšlo, myslím že si väčšina ľudí domyslí.  Väčšina klubov veľkých ako my už ani preteky neorganizuje. Už stratili to nadšenie, ktoré sme mali my.  Je problém aj s pomocou od členov s iných klubov ale aj vlastných členov. Je to taký začarovaný kruh. Tí čo sú aktívny v kluboch dosť robia bezplatne pre svoj klub a nie ešte aby pomáhali druhým. To už nemajú motiváciu ani zvyšný čas. S organizovaním pretekov, ale aj s trénovaním detí či správou klubu (podávaním projektov, rokovaním, administratívou) je toľko práce, že ak to chcete robiť poriadne a dobre tak je to na zamestnanie pracovníka. Je toho priveľa aby to človek robil výlučne na úkor voľného času.  Veľa ľudí je maximálne zaťažených vlastnou prácou a na iné už nemajú čas alebo chuť.  A málo kto si nájde toľko času aby sa tomuto športu takto venoval.

V tomto smere závidíme Vám v Čechách že situáciu máte odlišnú ako my.  Tu by som chcel vedieť či je problém iba u nás, alebo kde robíme chybu že to u nás tak nefunguje napriek obrovskému úsiliu z našej strany. U nás ten orienťák po 89 upadol a napriek tomu že bola snaha a aj stále je u niektorých ľudí o rozvoj. Nemám pocit že by sa vrátil na ten stav ako bol pred 89 rokom. Urobili sa moderné prvky ako napríklad zmenil sa web, zaviedol sa Route Gadget, ale aby sa robil masovo rozvoj a podpora v tom sa veľa nezmenilo. Napriek tomu že dnes máme iné možnosti sa prezentovať, osloviť nových záujemcov a podobne. Mám pocit ale je v tom to fakt  že v boji o “zákazníka”-  športovca prehrávame s inými športmi. Nemôžem povedať, že by sa nováčikom orienťák nezapáčil, práve naopak. Myslím si že vie zaujať, osloviť. Ale nevie ho priviesť k aktívnemu športovaniu a udržaniu ako pri iných športoch. Nemáme dobre vybudovaný systém ako majú iné športy. Orientačný beh je veľmi technicky náročný a bez toho aby sa niekto venoval iným to nebudú tí nováčikovia sami od seba robiť.  Na Slovensku prebiehajú snahy o začlenenie nášeho športu aj do škôl. Nedávno prebehol projekt  kde sa školili učitelia. No myslím si ako poznám situáciu v školstve, že to veľmi nepomôže. Môže to fungovať u pár učiteľov ktorý sú vášnivý orienťáci a budú chcieť takto  sa realizovať ale u učiteľov neorienťákov to fungovať nebude. Veľmi dobre viem aká je situácia v školstve. Učiteľ je maximálne vyťažený, nielen učením, prípravou, ale rozličnými aktivitami, projektmi, školeniami, vzdelávaním- získavaním kreditov.  A ak si chce zobrať krúžok poobede aby si niečo prilepšil tak si vezme jednoduchý šport kde si oddýchne po vyučovaní a ktorý nebude nebezpečný (že sa mu deti stratia alebo si spravia úraz). Napríklad nejaký futbal v telocvični, alebo turistický krúžok. Môžem to ilustrovať na konkrétnom príklade, kde porovnám dva krúžky- dvoch učiteľov- dva športy orientačný beh a atletiku-šprint.  Predminulý rok manželka zobrala krúžok na škole pre deti. V ten istý deň porovnám náročnosť krúžku atletiky a orientačného behu. Do školy prišiel tréner pre deti išli vedľa školy na dráhu, tam sa rozcvičili, potom mali nejaké bežecké rozcvičky a behy. Všetko prebehlo bez problémov učiteľ – tréner si odkrútil behy a odišiel.  V ten istý deň doobeda  som ja pripravoval pre manželku mapu školy a okolia.  Tlačil som trate na takto pripravenú mapu. Potom pred krúžkom som staval trate /roznášal kontroly/ počas krúžku sa behalo s mapami, potom zbieralo kontroly a podobne. Aby sme pripravili dobre krúžok orientačného behu stálo nás to dvoch ľudí množstvo času pričom, aby sme urobili len malí tréning, museli sme odrobiť niekoľko násobne viac času ako bol len čas krúžku a museli sme byť najmenej dvaja. Okrem toho všetko šlo na naše náklady, mapovanie, tlač máp, pomôcky, cestovné náklady na presun pomôcok a podobne. Tu vidno že tréning orientačného behu a obyčajného behu-šprintov bol niekoľko násobme viac náročný (personálne, finančne i časovo). Podobne náročné je to s  tréningami v lese, kde si treba prísť pre žiakov do školy, ísť do lesa a vrátiť ich späť do školy. Pripraviť trate deň dopredu a podobne a nehovorím o riziku zodpovednosti učiteľa ak by sa niečo stalo žiakovi v lese počas krúžku.  Myslím si že táto náročnosť odradí väčšinu ľudí od toho, aby sa venovali trénovaniu detí v dnešnej dobe.

Valter Sohler s bronzovou medailí na MSR v nočním OB 2014. Foto: archiv Valtera Sohlera

Na Slovensku orientačný beh funguje najmä vo veľkých mestách ako je Bratislava a Košice. Z iných regiónov buď sa vytratil alebo sa veľmi málo realizuje. Posledný rok u nás v Stredoslovenskej oblasti je to najhoršie zo všetkých oblastí. Povedal  by som, že je to až kritické. Aj posledný pretek na Skalke ukazuje žalostnú situáciu o záujem pretekov. Minulý rok to bolo podobné. Ak už sa niekto nájde kto napriek tomu niečo chce organizovať tak ostatní po ňom zazerajú a závidia mu. V mysliach týchto ľudí behajú myšlienky, že čo s toho má že to organizuje a koľko na tom zarába. Žiaľ je to tak a musím to povedať takto verejne. Veľa ľudí nemá skúsenosti s priamou organizáciou pretekov. Nemá predstavy, čo všetko treba zariadiť koľko to stojí a pod. Problém je aj ten že situácia na Slovensku je veľmi rozdielna. Sú veľké disproporcie. Veľa ľudí odchádza z menších miest či cestuje za prácou a nemá čas venovať sa orientačnému behu organizácií a podobne.  Šport berú ako servis ktorý pripraví niekto iný pre nich keď sa mi zachce ísť.  To je tiež dôvod prečo je situácia taká aká je v stredoslovenskej oblasti ale aj inde mimo veľkých miest. Keď sa napriek kritickej situácii odhodláme organizovať preteky a chceme si vypomôcť inými ľuďmi z iných klubov žiaľ nenájde sa nikto a to nechceme od neho pomoc zadarmo.  Už pri minulých pretekoch sme mali problém nájsť hlavného rozhodcu. A zväz nepodá pomocnú ruku, skôr hádže prekážky toho nie,  ani toho, toto musíme a pod. Papierovo sme vhodných kandidátom na hlavného rozhodcu mali desiatky no aj tak sme mali problém nájsť niekoho. Dúfam že aj tento pretek pomôže k väčšej popularite nášho športu a aby sa viac behalo v našej Stredoslovenskej oblasti a získalo viac nových záujemcov. Myslím že priorita rozvoja na niekoľko rokov by mal byť podpora na masívny rozvoj športu. Podpora by mala byť najmä tam kde ju najviac potrebujú a nie kde majú sa relatívne dobre.  Len väčší počet aktívnych členov môže zlepšiť našu situáciu v tomto športe na Slovensku. Čím bude viac pretekárov, tým bude lepšia ekonomika pretekov. Väčšia  bude motivácia klubov organizovať preteky. Viac pretekárov bude vedieť vybaviť viac sponzorov získať  viac dotácií. Od väčšieho počtu športovcom budú lepšie ukazovatele vo všetkom.

Na tréninku s nováčky. Foto: archiv Valtera Sohlera

Už jsi to trochu nakousl. Příští rok jsi hlavním pořadatelem vícedenních závodů Tatry orienteering. Na co bys závodníky nalákal?

Kamarát ma už roky nahováral aby sme spravili mapy v Tatrách že sa tam už roky nebehalo že u ľudí by bol záujem. A keďže sme tí čo nechcú byť len konzumenti tohto športu, odhodlali sme sa na to. Nemáme to z domu ďaleko, tak som sa po niekoľkých rokoch na to dal nahovoriť. V súčasností je  málo možností kde by sa dalo behať, keďže väčšina terénu –  máp bola po prírodnej katastrofe zničená  a sú prakticky nepoužiteľné. Našli sme však priestor kde ostal pôvodný les, ktorý sa dal zmapovať a kde sa dá behať. Okolie poskytuje aj dobré zázemie a to sú ideálne podmienky na to aby sme tam pripravili preteky. Pripravili sme štyri etapy. Každá etapa bude na inej mape v inom priestore. Každá etapa bude jedinečná aby bola o niečom inom ako tá predchádzajúca. Terény sú zaujímavé. Nie je to klasický les ktorý je za mestom, ale divoký tatranský terén. Terén je veľmi podobný škandinávskemu. Zložitý terén, čučoriedky, s premenlivou vegetáciou, bažiny. Terén bude pestrý od pekného “čistého” rýchleho lesa, až po veľmi zložitý orientačne veľmi náročný. Pekné budú aj prebehy po horských lúkach kde si človek užije krásne výhľady na tatranské končiare. Okrem pretekov pripravujeme aj tréning na niektorých tréningových mapách. Jedna z tréningových máp bude aj atraktívny areál skanzenu či areál Štrbského Plesa. V prípade záujmu (urobíme si prieskum pred pretekmi) môžeme pripraviť aj špeciálnu kategóriu M 21 Survival, ktorá sa veľmi hodí to tohto priestoru. Bola by to ako M 21 ale pre orienťákov “extrémistov”, ktorí sa neboja aj prírodných prekážok ako prebehnúť cez potok niekoľkokrát počas trati  či preliezať vývraty a hustníky a podobne. Bola by to najťažšia trať a cez prírodné prekážky a každý kto by ju prešiel v časovom limite by bol vlastne víťaz.

Preteky budú v druhej najnavštevovanejšej doline Západných Tatier Račkovej doline. Oproti Žiarskej doline ktorá je prvá najnavštevovanejšia má však viaceré výhody:  je to vhodnejší terén na orientačný beh.  Sú tu krásne možnosti Turistiky na najvyššie a najkrajšie kopce Západných Tatier. Priamo z terénov je výhľad na najkrajší a najznámejší kopec Kriváň ktorý je už súčasťou Vysokých Tatier. Všetkým pretekárom ktorý na ňom neboli odporúčame výstup. Nástup na trasu výstupu na tento kopec je pár minút od centra pretekov. Krásne sú tu aj menej navštevované časti Tatier v tejto oblasti a to Tichá dolina a Červené vrchy.  Červené vrchy sú krásne a je tu aj viacero jaskýň. Mám tu krásnu spomienku ako sme s kamarátmi jaskyniarmi v zime šľapali na skialpoch do výšky 2000 metrov do jaskyne Kresanica a potom sme v nej vo vnútri jaskyne spali v prístrešku ktorý tam mali jaskyniari. Z vchodu jaskyne bol prekrásny výhľad. Na druhý deň sme zlyžovali dole. Bol to prekrásny zážitok.

Okrem turistiky sú v okolí tri najznámejšie a najväčšie aquaparky Slovenska. Dva najznámejšie Bešeňová a Tatralandia mali za minulý rok návštevnosť milión návštevníkov. Okrem toho je tu aj viacero menších aquaparkov alebo kupalísk, či možnosť kúpania na prírodných vodných plochách  ako je Liptovská Mara. Okrem turistika a kúpania môžu návštevníci využiť  aj atrakcie ako je lietanie vo vzdušnom tunely pri Tatralandií či budú  môcť využiť vyhliadkové lety. Za návštevu stoja aj krásne jaskyne v okolí.

4denní závody v blízkostí Vysokých Tater budou rozhodně patřit k nejzajímavějším vícedenním závodům ve střední Evropě. Zdroj: http://www.tatry-orienteering.sk/

Předpokládám, že jsi i mapoval celý prostor. Kolik km2 mapy nabídnete závodníkům?

Ako mapár som si terén dokonale “užil” a bol to zážitok mapovať v takomto peknom prostredí.  Bol to čas ktorý neľutujem. Počas mapovania som našiel aj dva minerálne pramene o ktorých som nevedel a ich voda je veľmi chutná. Okrem toho som nazberal množstvo húb. Mapovanie prináša aj takéto krásne benefity. Terén bol na mapovanie veľmi náročný, strávil som tam množstvo času a nedalo sa zakresliť všetko, no snažil som sa zachytiť aj malé detaily, či malé objekty, ktoré pomôžu pri orientácií. Terén je veľmi zložitý buď sa musí veľmi zjednodušiť zgeneralizovať, alebo sa mapár snaží zakresliť čo najviac. Terén je mapovaný v duchu radšej viac ako menej. Plochy je  niečo cez 10 km2. Mapy budú v mierkach 1 : 7 500 kôli lepšej čitateľnosti množstva detailov. Počas mapovania sa mi podarilo stretnúť aj medvediu rodinku s medvedicu s mláďaťom. Stalo sa mi to prvý krát počas mapovania, vystrašilo ma to. No musím povedať, že to bolo v čase keď bola návštevnosť lesa ešte malá. Počas leta tam bude množstvo hubárov, takže riziko stretnutia medveďa  bude veľmi malé.

Je to 1. ročník závodů nebo už jste podobné závody někdy uspořádali?

V minulosti sme organizovali viacdenné preteky, ale maximálne troj denné a nie cez prázdniny. 4 denné sme ešte neorganizovali. Preteky pod týmto názvom a s týmto duchom prázdninových viacetapových pretekov spojených s dovolenkou ešte nie. V prípade dostatočného záujmu môžme v pretekoch pokračovať. Dúfam, že vhodný termín, atraktívne terény a bohaté doplnkové aktivity prilákajú množstvo pretekárov a dúfam že sa im preteky budú páčiť.

Věřím, že ano. Díky moc za rozhovor!

Rozhovor vyvolal řadu různých reakcí. Jednu od Andreje Patráše (vč. dodatku redakce) zveřejňujeme zde.